ZatvoriĹĄ

Aktualizujte si váš prehliadač

S ľútosťou vám oznamujeme, že vaša verzia prehliadača je zastaraná, alebo nebola testovaná. Aktualizujte si ju na najnovšiu, aby sa vám web stránka zobrazovala správne. Ďakujeme.

81. výročie posvätenia Nového evanjelického kostola na Legionárskej ul. v Bratislave

Pridaný pred 4 rokmi | 12. November 2014 | Prečítaný 1236-krát

 

 

 

 

 

81. výročie posvätenia Nového evanjelického kostola 
na Legionárskej ul. v Bratislave

 

Srdečne Vás pozývame do Nového evanjelického kostola na Legionárskej ul. v Bratislave
nedeľu 
16. novembra 2014. Na službách Božích (konajú sa o 8.30, 10.00 /s vystúpením spevokolu/ a o 18.00 hod.) si pripomenieme 81. výročie posvätenia nášho kostola – to jest chvíle, keď bol  Božím slovom a modlitbou daný do používania. 

 

Viacero informácií o bratislavskom Novom ev. kostole  nájdete vo vybraných príspevkoch z  časopisu Evanjelická Bratislava č. 4/2008

(alebo na linke : http://www.ecavba.sk/cms/uploaded/1730_attach_EB_4_2008_TEXT.pdf      )

 

 

Evanjelická Bratislava č. 4/2008 – november (výber z príspevkov)

 

Náš chrám

Zložené ruky v modlitbách

Pevný hlas organu

V laviciach tisíce príbehov

Životov, našich duší

Ranné slnko

Osvetľuje chrám

Aj naše srdcia

Ticho je dôsledné

Jasné a upokojujúce

Vyviera z Jeho ducha

A my sa Mu poddávame

Sme opäť bezbranní

Pokorení a zneistení

V bytí a chcení

A naše modlitby sú len doslovom

Božieho plánu s nami

Tak tu stojíme pred Ním

A máme už len rozbité dlane...

Nepýtame odpoveď

Iba prosíme o pokoj

Prosíme o milosť a odpustenie

A túžime po láskavom

a uzdravujúcom dotyku – Boha.

          Eva Bachletová – členka cirkevného zboru

 

 

Výzva na posvätenie nášho života

(Homília) 1. Korintským 3, 16; 6, 19 – 20

Apoštol Pavel bol majstrom obrazov. – Výstižných, dobre zapamätateľných prirovnaní. Nad  jedným z nich – obrazom chrámu, premýšľajme, pri 75 výročí posvätenia Nového kostola. S týmto výročím si pripomíname aj horlivosť a nezlomnosť viery našich predkov. Slová: „naša drahá evanjelická cirkev“, pre nich nezostali len prázdnou frázou. Aby sa mohli stretávať pri Božom slove a sviatostiach, boli ochotní prinášať nemalé obete. Veď len uvážme: Nový kostol bol budovaný v čase svetovej hospodárskej krízy. Vo februári 1933 bol každý  tretí robotník vo vtedajšom Československu nezamestnaný. – A naši predkovia stavali kostol! Buďme za to Bohu aj im vďační a napodobňujme ich vieru!

Pavel píše:  „Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?“ Tešíme sa, že máme naše kostoly, kde sa smieme učiť z Božieho slova a oslavovať Hospodina. S úctou myslíme na tých, ktorí Nový kostol postavili a s láskou sa oň starajú. No nech nám pri tejto radosti a vďake neunikne zvesť Písma svätého, ktoré hovorí: predovšetkým vy sami ste Božím chrámom. V nás, v našom vnútri chce prebývať Duch Boží. Hmotné chrámy sú potrebné, no ešte cennejšie sú v Božích očiach naše životy. Kostol nie je „väzením“, do ktorého by sme Pána Boha po skončení Služieb Božích mohli zamknúť. Kostol nemá byť  múzeom, priestorom bez veriacich ľudí, ale stánkom Božím s ľuďmi, ktorí tam ochotne počúvajú a prijímajú Kristovo slovo.

Biblia až provokatívne vraví, že Boh  nebýva v chrámoch rukami vybudovaných (Skutky apoštolov 17, 24), ale chce prebývať v nás. Sme – máme byť, Božím chrámom. O čo Pánu Bohu v cirkvi najviac ide, nie sú kostoly – čo ako ich potrebujeme. Hospodinovi ide predovšetkým o ľudské životy, o tvoj i môj život. Pretože cirkev to nie sú hlavne hmotné chrámy, ale spoločenstvo veriacich ľudí v Pána Ježiša Krista. Vzhľad kostolov však môže napovedať, aká je viera ľudí,  ktorí ten-ktorý kostol navštevujú. V značnej miere je jej vizitkou.

Biblia nás nazýva Božím chrámom. Je to nesmierna česť. Je  ohromná výsada, že Pán Boh chce v nás žiť a cez nás konať svoje dielo. Je to i veľký záväzok. Náš život nepatrí nám, nie sme sami svoji. Podobne, ako keď bývame v budove, ktorá patrí niekomu inému, nemôžeme si tam robiť, čo chceme, porušovať „domový poriadok“. Robiť prestavby, ako sa nám zapáči. Hospodin stanovil pre náš život poriadok, program, dal nám svoje prikázania. A keďže patríme Bohu, nesmieme ich porušovať, obchádzať. Lebo kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh (1. Korintským  3, 17). Tak ako starozmluvný chrám nesmel byť poškvrnený, ani život cirkvi nemá byť pošpinený rozbrojmi, hnevmi, neláskou a inými hriechmi. Vieme, že neraz – aj naším pričinením – to tak nie je. Avšak Hospodin chce, aby sme žili život Jemu posvätený, život, z ktorého Jemu vzíde sláva a česť a našim blížnym požehnanie.

V cirkevnej tlači niekedy čítame o posviackach kostolov, zborových domov, fár  po ich oprave, o posviackach zvonov, krížov a pod.  Vždy keď čítame takéto správy alebo sme priamymi svedkami takejto udalosti treba nám pamätať, že posviacky cirkevných priestorov či ich výročia sú aj výzvou na posvätenie nášho života. Výročie posviacky Nového kostola je vhodnou príležitosťou položiť si otázku: Je môj život chrámom alebo ošumelou, ošarpanou stavbou?

Ako si pravidelne pripomíname posviacku kostola, treba si deň čo deň pripomínať, že i my sami potrebujeme posvätenie – Božie obnovenie, odpustenie. Na obnovu kostola sa treba zbierať, je potrebné prispieť darom či ochotnou prácou umu a rúk. Na obnovu života stačí, čo nám Kristus z lásky daroval. Dovoliť Mu „upratovať“ priestor nášho života. Keby sme doma upratali všetky izby a nechali zašpinenú predsieň, nebol by z upratovania osoh. Špina z predsiene by sa rozniesla. Dajme preto Pánu Bohu očistiť celý svoj život. Nielen vzácne  chvíle, keď sme v kostole, ale aj naše rodinné a medziľudské vzťahy, náš vzťah k práci, naše chvíle voľna a oddychu. Kiež pripomenutie si 75. výročia posvätenia Nového kostola nezostane iba historickým medzníkom, ale  stane sa aj dňom posvätenia – nového odovzdania do služby Bohu – toho chrámu, ktorým je náš život. Veď sme  chrám Boží a Duch Boží prebýva v nás. Nie sme sami svoji. –  Veľmi draho – nevinnou krvou Ježiša Krista – sme boli vykúpení! Oslávme teda Boha svojím telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu (1. Korintským 3, 16; 6, 19 – 20).                                                Martin Šefranko – zborový farár

 

 

Nový kostol a jeho duchovný význam pre mňa

Milí bratia a drahé sestry!

            Pre každú životná udalosť, no najmä pre jubileum, je príznačné, že človek sa zvykne pristaviť. Vo svojich myšlienkach zalistuje do spomienok na časy, na ktoré sa viaže táto udalosť, ako aj udalosti prežité až po pripomínané si jubileum. Ináč to nemôže byť ani pri rozpomienke na náš Nový kostol (NK) na Legionárskej ulici. Bol postavený v r. 1933 ako prvý slovenský evanjelický kostol v Bratislave. Jeho posviacka sa konala 19. novembra 1933 a každoročne si druhú novembrovú nedeľu pripomíname pamiatku jeho posvätenia. 9. novembra 2008 si pripomenieme 75. výročie jeho posviacky.

            O histórii stavby NK a o tom, čo NK priniesol pre našu evanjelickú a. v. cirkev a evanjelikov v Bratislave, nebudem hovoriť, ponechám to historikom. Ako jeho kurátor by som sa však chcel s vami podeliť o to, aký je môj osobný vzťah k nemu. Nadovšetko si ho vážim ako dedičstvo našich predkov vo viere. Som vďačný Pánu Bohu za horlivosť, obetavosť a vernosť našich otcov a matiek. Vďačný za to, že nám ako dedičstvo svojej živej viery zanechali aj tento náš milý NK, v ktorom sa až dodnes verne a čistotne zvestuje Božie slovo a prisluhujú sviatosti.  Preto nemôžem ináč, len ďakovať Pánovi cirkvi za všetkých, ktorí svojimi pracovitými a mozoľnatými rukami budovali aj tento chrám, za to, že môžeme na nich s vďakou, úctou a pietou spomínať a chváliť Boha že sa naplnilo Božie slovo: „Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia.“ (Žalm 127, 1)

            V zmysle týchto slov a v nádeji na trvalú Božiu milosť a pomoc som pred 25 rokmi prijal funkciu kurátora NK. S Božou pomocou ju vykonávam dodnes. Môj bližší vzťah k NK sa začal už pred 40 rokmi, keď som ako študent býval v internáte v susedstve kostola. Tešil ma hlas zvonov, ako aj zvuk organa a spev nesúci sa až do mojej študentskej izby. Rovnako i  krásne tóny piesní vychádzajúce zo zborovej siene preplnenej najmä mladými ľuďmi chváliacimi Boha. Spoločenstvo zboru bolo pre mňa pevným základom a dobrou pôdou  pre rast vo viere v Boha. Oceňoval som aj bezprostrednú blízkosť kostola, skutočnosť, že na Služby Božie som to mal „na skok“.

            Po ukončení štúdia, zamestnaní sa a ženbe som ostal v Bratislave, kde som so svojou rodinou zostal aj naďalej verný návštevám NK a práci pri ňom. Preto na otázku brata presbytera Jožka Kováča, či by som nebol ochotný robiť kurátora NK, som sa – aj keď sme mali vtedy už dve deti, rozhodol biblicky: „Tu som, Pane, pošli mňa!“ A tak som sa v r. 1983 – po vtedajšom bratovi kurátorovi Jankovi Valentovi –  stal kurátorom NK. Keďže povolaním som stavbár a tam sa hovorieva: „Práce ako na kostole“, považoval som funkciu kurátora odborne za primeranú mojej profesii. O tom, že moja úvaha bola správna, som sa presvedčil hneď v prvom roku, keď sme začali riešiť prevádzkové problémy s teplovzdušným kúrením, nainštalovaným  zo zahraničia. Úloh a starostí pribúdalo. Zrušili sme parkovanie áut pod oknami kostola, medzi kostolom a budovami na Legionárskej ulici č. 4 a 6, vysadili sme zeleň, osadili betónové kvetináče. Bola zrealizovaná oprava strechy, ktorá sa po vyše 10-ročnej   životnosti vykonala po druhýkrát.  Podľa návrhu prof. Eugena Kramára bol opravený interiér kostola. Nainštalovali sa dva rady  po štyroch dvojlustroch, čím sa zmenil halový charakter interiéru na trojloďový.

            K 60. výročiu pamiatky posvätenia NK bol vymaľovaný celý interiér,  natreté okná, staticky spevnená  veža a opravený obklad veže. Vymenené boli oceľové kruhové okná a opravené drevené okná. Pretrvávajúci problém so zvonením sa riešil prechodom od elektrického zvonenia na elektronické, no so zachovaním melódie a zvuku našich zvonov. Zeleň bola vysadená aj pred kostolom. Uskutočnila sa výmena organa. Za posledné dva roky bolo zavedené nové ozvučenie kostola, vykonaná opätovná oprava opadávajúcich kabrincov (obklad veže), vyčistenie – opieskovanie   vstupov kostola a sokla zo spišského travertínu. K 75. výročiu pamiatky posvätenia NK by sme radi urobili ešte pár drobných prác.

            To všetko bolo možné spraviť len s pomocou a podporou ochotných, štedrých rúk i modlitieb bratov a sestier z Pastorálneho obvodu NK a celého cirkevného zboru, ako aj vedenia bratov farárov (spomeniem najmä brata farára Dr. Vladimíra Gala, brata konseniora Ondreja Bartku, brata farára Dušana Kováčika), ale aj v súčasnosti pôsobiacich bratov farárov. Práce na kostole mi pomohli bližšie sa spoznať  s mnohými bratmi a sestrami nášho zboru, ktorí svoju vieru a lásku k práci na Pánovej vinici dokázali aj svojimi praktickými činmi, svojou obetavosťou a účasťou na brigádach pri kostole a v jeho okolí. Ďakujem za týchto bratov a sestry; som im vďačný, za ich povzbudenie v mojej práci ako aj za živé duchovné spoločenstvo na Službách Božích, na ktoré pravidelne prichádzajú. Mám veľkú radosť  z každého prichádzajúceho brata, sestry, mladých i detí a teším sa z pohľadu ich tváre a stisku rúk. Spomínam, bolo to najmä obdobie duchovného prebudenia uprostred časov ateizácie a náboženskej neslobody, keď  v rokoch 1968 – 1970, ale i neskôr, v rokoch  1989 –1990, bol pri slávnostiach konfirmácie a počas sviatkov náš chrám preplnený veriacim ľudom. Som vďačný Pánu Bohu za zdravie a silu, ale nadovšetko za zvesť Božieho slova, ktoré nám znelo a znie aj v tomto našom NK prostredníctvom kázní našich duchovných. Ďakujem Pánovi cirkvi aj za neodmysliteľnú, neoddeliteľnú a nenahraditeľnú súčasť našich bohoslužobných stretnutí – za službu bratov kantorov a sestier kostolníčok. Vďaka patrí aj predsedníctvu zboru, presbyterstvu, ako aj všetkým ďalším členom zboru, ktorí s nezištnou láskou konali a konajú svoju službu. Nemôžem nespomenúť a nepoďakovať aj mojej drahej a trpezlivej manželke, deťom a rodine za ich pomoc, že s trpezlivosťou a s porozumením prijímali túto moju službu, konanú neraz aj na ich úkor.

            Nový kostol mi prirástol k srdcu aj z toho dôvodu, že v ňom mohli rásť od krstu cez nedeľné besiedky, konfirmáciu a sobáš aj moje štyri deti. Preto má náš NK veľký význam pre mňa – pre môj duchovný rast. Viem, že Pán si aj vo mne svojím slovom a prostredníctvom Ducha Svätého  buduje svoj duchovný chrám. Môžem a až podnes  musím vyznávať slovami žalmistu Dávida: „Radoval som sa, keď mi hovorili: Poďme do domu Hospodinovho!“ (Žalm 122, 1), ako aj slovami 84. žalmu:  „Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine mocností! Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových; srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému.“ (Žalm 84, 2 – 3).

Ďakujem Pánovi za všetko požehnanie, ktorého sa mi dostalo a až dosiaľ dostáva v tomto chráme. Ďakujem Mu za Jeho slovo, za to, že Ho môžem prosiť, ďakovať Mu a chváliť Ho modlitbami a spevom.

            Viem a verím, že len Jeho prítomnosť v mojom srdci plne napĺňa všetky moje túžby a dáva mi to, čo mi nemôže dať svet ani nikto z ľudí. Je to pokoj a radosť z Božej prítomnosti, ochrany, pomoci, lásky a milosti. On hojí a lieči moje bolesti, potešuje v zármutku a sklamaniach, posilňuje v práci, dáva nádej v beznádeji a najmä istotu, že On mi je vždy verný a Jemu patrím celý a vždy. Verím, že zomrel aj za mňa, som ospravedlnený Jeho milosťou a Jeho vzkriesenie mi dáva nádej večného života. To je najdôležitejšie, čo môže každý z nás poznať, ak dá Pánovi miesto vo svojom srdci. So žalmistom vyznávam: „Skláňam sa pred Tvojím svätým chrámom, pre Tvoju milosť a vernosť
ospevujem Tvoje meno, lebo si zvelebil nadovšetko svoje meno a svoje slovo.“

                                                                                Vladimír Šolc – kurátor Nového kostola

 

Nový evanjelický kostol v Bratislave

              M. M. Harminc vyprojektoval pre Slovensko počas svojho života vyše 80 kostolov, z ktorých bola nakoniec postavená asi polovica. Za najvýznamnejší sa z architektonického hľadiska považuje práve bratislavský kostol na Legionárskej ulici.

             Projekt kostola vznikol v zlomovej dobe, keď architektúra na Slovensku nastúpila cestu k moderným, funkciou ovplyvneným formám a tieto nové trendy sa prejavili aj vo vzhľade bratislavského kostola.

            Na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia sa v stavebníctve začali  presadzovať  stavby, ktoré už nepotrebovali rôzne ozdobné prídavky a mali pravdivo ukazovať, na čo slúžia a  z akého materiálu sú postavené.   Z tohto dôvodu pôsobí  kostol navonok akoby pospájaný z jednoduchých kvádrov rôznej veľkosti a výšky, ktoré mali návštevníkovi už pri pohľade zvonka prezradiť, kde sa nachádza predsieň, kde hlavný priestor kostola, kde je sakristia a iné vedľajšie priestory. Podľa zásad nového architektonického myslenia sa aj veža  pripojila ku kostolu samostatne, k bočnej strane hlavnej fasády.

            Keďže ide o evanjelický kostol, zhromažďovací priestor  je pomerne krátky a široký, tvorí takmer štvorec. Rôznou výškou stropu je  náznakovo  rozdelený na trojlodie. Výškový rozdiel je však  iba minimálny, aby sa podľa zásad protestantských kostolov mohla v bočných častiach vytvoriť empora (galéria v sakrálnych priestoroch). Tú nepodopierajú žiadne stĺpy ani piliere, ktoré by bránili výhľadu na oltár. Umožnili to konzoly, na ktorých je  empora zavesená.  Vďaka železobetónovým nosným pilierom sa mohli vytvoriť veľké okná, ktoré do interiéru prepúšťajú dostatočne veľa svetla. Hlavný priestor kostola je od predsiene oddelený veľkými presklenými dverami, ktoré sa v prípade nedostatku miesta môžu otvoriť a prepojiť hlavný zhromažďovací priestor s predsieňou. Nad predsieňou je položený chór s organom. Podoba organu bola určená už pri projektovaní. Organové píšťaly sa rozdelili do dvoch kubických celkov a umiestnili po stranách chórového obdĺžnika, aby tak vznikla medzi nimi voľná plocha  na zhromaždenie spevokolu. Na zadnej stene tohto priestoru Harminc navrhol veľké pravouhlé okno, ktoré možno vidieť na  vstupnej fasáde ako dominantný prvok. Zvyčajne takéto veľké okná Harminc na svojich kostoloch navrhoval aj s vitrážou, pri stavbe ev. kostola na Legionárskej ulici však na vitráž nezvýšili financie.  Dnes už okno osadením novšieho organu  stratilo svoj účel a zanikol aj priestor pre spevokol.

             Interiér kostola je veľmi jednoduchý, pozornosť veriaceho sa má upierať na kazateľnicový oltár, ktorý  je najvýznamnejšou súčasťou interiéru. Podobne ako celý kostol bol vytvorený v jednoduchých pravouhlých líniách a bez „zbytočných“ ozdôb. Už samotný kazateľnicový oltár spolu   s krížom na čelnej stene bol myslený ako  výtvarný prvok, ktorý nahradil tradičnejší oltár s obrazom.                      Viera Dlháňová – členka cirkevného zboru

 

Michal Milan Harminc

               Hoci máme na Slovensku veľa krásnych  príkladov  z radu sakrálnej architektúry, človek väčšinou nechodí do kostola preto, aby ich obdivoval. No ak ste niekedy prišli do  kostola o trochu skôr pred začiatkom Služieb Božích, alebo vám pri počúvaní kázne  zablúdil pohľad na zaujímavý detail na stene, neobvyklý tvar okien, alebo sa vám zapáčila forma oltára,  neprišlo vám niekedy na um, kto boli tí, ktorí sa o podobu  vášho kostola zaslúžili? Pri vzniku evanjelického kostola na Legionárskej ulici bol jednou takouto postavou  architekt Michal Milan Harminc, ktorý kostol projektoval.

                7. októbra budúceho roka to bude presne 140 rokov, čo sa Michal Milan Harminc narodil v Kulpíne pri Petrovci (Srbsko), v slovenskej evanjelickej rodine. Od detstva chcel byť staviteľom,  hoci aj proti vôli svojho otca Pavla, ktorý si ako tesársky majster uvedomoval náročnosť tohto povolania. Nemohol však zabrániť synovi, aby po roku štúdia opustil nemeckú obchodnú akadémiu a začal otcovi vypomáhať. Keď mal Michal šestnásť rokov, dostal sa prvýkrát  do Budapešti. Spolu s otcom navštívili krajinskú výstavu, kde mu podľa vlastných slov zaimponovala hala, ktorú stavala firma Karol Neuschloss a synovia. Mladý Harminc si odložil reklamný letáčik tejto firmy, čo sa neskôr ukázalo ako zásadné pre jeho ďalšie napredovanie. Ako dospieval,  dostával sa čoraz častejšie do rozporu s otcom, pretože pri rysovaní plánov vkladal do prác vlastné nápady. Keď sa v roku 1886 opäť raz pochytil s otcom kvôli stavbe nejakého kostola, pribehol mladý  Harminc  k matke s plačom, že to už takto ďalej nemôže vydržať a že radšej opustí domov a pôjde do Budapešti.  Matka sa pochopiteľne zhrozila, ale otcov spoločník Ján Gabríny, ktorý bol svedkom udalosti, jej poradil, aby Milanovi len „napiekla plné vrece lekvárových rejtešov, lebo až ich zje, možno sa vráti“. Michal M. Harminc sa však už pevne rozhodol a od svojho zámeru  neupustil. Rodina sa s týmto  rozhodnutím musela nakoniec zmieriť, matka skutočne napiekla pečiva, otec vyprevadil syna na cestu a 17-ročný Harminc sa rozhodol obrátiť na firmu, ktorej dielo  na krajinskej  výstave toľko obdivoval a jej adresu  si tak starostlivo uschoval.

           V roku 1886 sa teda mladý Harminc dostal do Budapešti. Tak, ako si zaumienil, zastavil sa jedného dňa pred bránami firmy Karol Neuschloss a synovia. Stál tam akýsi palier (pozn. red.: majster na stavbe), na ktorého sa nesmelo obrátil so žiadosťou o zamestnanie. Otázku, čím je, však Harminc nepochopil a prosto na ňu odpovedal, že je Slovák. Palierovi, ktorý sám bol zo Spiša, sa pravdepodobne mladík zapáčil, pretože ho zaviedol do kancelárie, kde ho napokon zamestnali. Pracoval síce ako tesár, ale príležitostne sa dostal aj k rysovaniu plánov. Hneď v prvom roku svojho pobytu v Budapešti vstúpil do slovenského spolku. Toto rozhodnutie podnietilo jeho stretnutie s profesormi Pavlom Tholtom a Zorou Andrejkovičovou, ktorí sa  každú sobotu   prechádzali pod oknami jeho kancelárie a rozprávali sa spolu  krásnou slovenčinou. Harminc zatúžil stretávať sa so svojimi krajanmi, no dlho nevedel, ako sa k nim priblížiť. Nakoniec sa rozhodol počkať na nich jednu sobotu pred domom. Keď ich však oslovil, pán sa vraj strhol a spýtal sa po maďarsky, čo si praje. Harminc sa so slzami v očiach spýtal, kde by sa mohol aj on naučiť tak krásne po slovensky. Slovenský pár táto otázka prekvapila a dojala a ihneď ho pozvali na stretnutie slovenského spolku. Tým sa začala Harmincova národno-organizačná  činnosť, ktorá trvala až do konca  1. svetovej vojny. Dôležité je, že takýmto spôsobom si získal známosti, ktoré mu neskôr pomohli pri získavaní objednávok, najmä pri navrhovaní stavieb na Slovensku. Po štyroch rokoch vo firme Karol Neuschloss a synovia absolvoval Harminc vojenskú prezenčnú službu. Začal ako poddôstojník účtovnej služby, neskôr  bol pridelený na vojenskú stavebnú správu.  Vďaka kapitánovi, ktorého deti učil nemčinu, zoznámil sa v tom čase s architektom Albertom Schickedanzom, pre ktorého vo voľnom čase pracoval ako kreslič. Po absolvovaní vojenskej služby sa zamestnal na rok u Jána Nepomuka Bobuľu, v tom období jediného slovenského staviteľa v Budapešti. Od neho prešiel neskôr k architektovi Albertovi Schickedanzovi. Schickedanz  v tom období pracoval na podujatiach pre miléniové oslavy, konané pri príležitosti tisíceho výročia príchodu Uhrov do Karpatskej kotliny. M. M. Harminc mu pomáhal napríklad pri realizovaní miléniového pamätníka na Námestí hrdinov v Budapešti, alebo výstavného pavilónu Mücsarnok. U Schickedanza zotrval dva roky. Následne na krátky čas vypomáhal architektovi Kauserovi a v roku 1897 sa rozhodol zriadiť si vlastnú projektovú a staviteľskú kanceláriu. V tomto období mal už vybudované kontakty s robotníkmi a spolupracovníkmi, najmä so Slovákmi z Liptova a rodiska, takže nemusel začínať „od Adama“.

            Rok 1904 znamenal v živote architekta zmeny v pracovnom aj súkromnom živote. Zložil  murársku majstrovskú skúšku a oženil sa s Annou Holcovou, Slovenkou zo Žiliny. Staviteľskú skúšku zložil o štyri roky, v roku 1908. Až ako tridsaťdeväťročný sa teda stal M. M. Harminc staviteľom a až v tomto roku splnil to, čo si predsavzal ešte ako sedemnásťročný mladík pred odchodom z domu. Počas pobytu v Budapešti sa dostal príležitostne na Slovensko. To dokladá aj milá príhoda zo stavby evanjelického kostola v Pribyline, pri ktorej sa prvýkrát na Slovensku pri konštrukcii zavesenej klenby použil tzv. Rabitzov systém, ktorému však Pribylinčania nedôverovali. Preto musel Harminc spolu so svojimi spolupracovníkmi vyliezť  na klenbu kostola a spoločne po nej skákať, aby všetkých Pribylinčanov presvedčili o jej kvalitách. 

          Pravdepodobne v roku 1916 sa M. M. Harminc definitívne presťahoval na Slovensko. Spočiatku sa  usadil v Liptovskom Mikuláši. Údajne ho k tomuto rozhodnutiu viedla  domnienka,   že práve táto oblasť stredného Slovenska sa neskôr stane centrom celej krajiny. V rokoch 1916 – 1918 mal v tomto meste projektovú a staviteľskú kanceláriu. Pravdepodobne z tohto obdobia pochádza aj ďalšia tradovaná príhoda.  „Počas príprav na stavby vo Vysokých Tatrách poslal architekt Harminc z Budapešti telegram, v ktorom oznamoval svoj príchod. Vzhľadom na to, že väčšina úradníkov v tom období hovorila po maďarsky, text bol takýto: „Érkezik Harminc epités.“ Prijímateľ  pochopil telegram svojrázne, harminc je po maďarsky tridsať, a tak milého pána architekta čakalo pri vlaku tridsať drožiek. Harminc problém vyriešil veľkoryso – sadol do prvej drožky – zaplatil však všetkým tridsiatim fiakristom – a s celým sprievodom sa vybrali do mesta.“  Okolo roku 1922 sa  architekt presťahoval do Bratislavy.  Tu tvoril až do roku 1951, teda až do veku 82 rokov. Zomrel v Bratislave  5. júna 1964 vo veku deväťdesiatštyri rokov.                    Viera Dlháňová – členka cirkevného zboru

 

K architektúre M. M. Harminca

Keď sa v Bratislave začínala súťaž na stavbu dnešného Nového kostola, M. M. Harminc bol už šesťdesiatročný. V tridsiatych rokoch minulého storočia bol známym a úspešným staviteľom architektom,  mal už za sebou skvelé diela – prvým na Slovensku z r. 1916 bola obrovská budova – Sanatórium Dr. Szontágha v Starom Smokovci. Reprezentačná je budova Tatrabanky v Bratislave, dnes Ministerstvo kultúry z r. 1925. R. 1928 postavil budovu Zemědelského múzea – dnes Slovenské národné múzeum – a aj dve pohostinstvá v Bratislave – U zeleného stromu a Savoy, veľmi úspešne prestaval na veľkomestskú, až svetovú úroveň a vytvoril hotel Carlton-Savoy s kapacitou 400 postelí. Všetka jeho dovtedajšia tvorba vychádzala z historického tvaroslovia, ktoré eklekticky spájala do foriem začiatku 20. storočia. (Pozn. red.: eklektický – spracovaný z prvkov rôznych smerov).

Ale postaviť sa do konfrontácie s autormi, už absolventmi pražskej techniky, mladšími o 20 rokov, bola od Harminca viac ako trúfalosť i preto, že mal už za sebou viacero evanjelických kostolov na Slovensku (v Pribyline, Prietrži, Liptovskej Porúbke, i rímsko-katolícky v Černovej a i.) a všetky majú črty romanticky pretvoreného románskeho a gotického slohu.

V Bratislave, a vzápätí aj v Žiline si však zbory želali moderné kostoly v slohu funkcionalizmu, ktorý v mladom Československu získal nielen sympatie, ale v tomto racionálnom slohu predovšetkým mladí architekti vytvorili budovy svetovej úrovne. K tomuto názoru na koncept stavieb nových evanjelických kostolov významne prispel rozhľadený biskup F. Ruppeldt, ale i evanjelický a. v. kostol v Trnave, ktorý v tomto názore postavil  v r. 1923 – 1924 mladý, iba 30-ročný Josef Marek.

M. M. Harminc však uspel a oba jeho kostoly – v Bratislave i Žiline, do dôsledkov napĺňajú kritériá na dobrú funkciu stavby, ktorá musí predovšetkým dobre slúžiť svojmu cieľu a elegantným skĺbením základných geometrických foriem má osloviť estetické cítenie  moderného človeka 20. storočia. Asymetricky posadená veža na Novom kostole je na  jedinom kostole evanjelikov v Bratislave, z ktorého sa ozýva zvonenie. Rovnako i farebnosť v exteriéri má hovoriť o výnimočnosti poslania architektúry. Preto použil dvojfarebný akord – červené kabrince v kombinácii s masívnym kamenným základom a zaistil aj trvácnosť stavby. 

Priečelie interiéru je v každom kostole najdôležitejším miestom, kam smeruje pozornosť všetkých. Kazateľnicové oltáre sú identifikačnou charakteristikou evanjelikov. Odtiaľ znie Slovo Božie. Harminc postavil Skalu vekov, postavil kameň v mori búrok a na ňom kríž, naše útočište. Funkcionalizmus sa vyjadruje rečou symbolov. A tak symetrický kameň v kvadratických stupňoch stúpa do výšky a nesie kríž. I preto ako oltárny obraz na jemnej travertínovej kresbe stačí neveľký reliéf Poslednej večere od Leonarda da Vinciho.

Vitráže – portréty starozákonných prorokov a apoštolov v pastelovej farebnosti vytvoril Vladimír Droppa.

Milan Michal Harminc je dokonalým príkladom človeka, ktorý sa bez odborných škôl vypracoval na špičku tvorby architektúry 1. polovice 20. storočia a dokázal, že vyšší vek nie je prekážkou inšpiratívneho myslenia a ochoty prijať nové podnety. Tvoril až do vysokého veku – ešte vyše 80-ročný postavil sanatórium v Novej Polianke.

   Janka Krivošová – zborová presbyterka

 

Chrám je náš domov

(Vyznanie.)

Nový kostol. Chrám, kde prichádzam. Znova a znova. Chrám, kde som bola pokrstená a kam som sa ako dospelá vrátila. Chrám, kde som bola konfirmovaná a kde som prvýkrát prijala sviatosť Večere Pánovej. Chrám, kam som prichádzala s mojou mamou, ktorá už nežije. Chrám, kde som sa učila modliť, spievať piesne z Evanjelického spevníka, učila som sa poriadku Služieb Božích. Chrám, kde som spoznávala cirkev, bratov a sestry. Chrám, kde sa zrodila opera Martin Luther a opera Kristov dotyk, na ktorých som spolupracovala. Chrám, kde prichádzam ako domov. Zložiť svoje bolesti, starosti, trápenia. Ponoriť sa do ticha. Upokojiť, načerpať sily, osviežiť unavenú dušu. Zložiť všetko pred Boha. Nový kostol. Chrám, ktorému tento názov už ani neprináleží. Je skôr seniorom. Slovom, má už svoje roky... A práve preto dokonale pozná život s jeho úskaliami i radosťami. Kostol, ktorý sprevádza toľké životy a toľké generácie! A vždy je tu pre nás. Pre mňa, pre teba... Je naozaj naším domácim, takmer rodičovským kostolom. Pôsobí trochu unavene, a predsa má zvláštny jas, ktorý vyviera z modlitieb a prítomnosti Božieho ducha. Nový kostol. Môj chrám... Náš chrám.

Ďakujme Pánu Bohu za kostol, ktorý má stále otvorené dvere pre svoje deti. A vstupujme doň s úctou a pokorou, ktorú si náš Nový kostol naozaj zaslúži.                         

         Eva Bachletová – členka cirkevného zboru

 

Stavba Nového kostola

V súvislosti s vytvorením Bratislavského nemeckého seniorátu a Bratislavského slovensko-maďarského seniorátu v r. 1924 sa na konvente 6. 11. 1924  rozdelil bratislavský evanjelický cirkevný zbor  na nemecko-maďarský a slovenský zbor. Hneď po rozdelení sa začalo uvažovať o stavbe nového kostola pre slovenský cirkevný zbor. Na druhom zasadnutí presbyterstva slovenského zboru 14. 12. 1924 bolo odhlasované, že sa na tento účel začnú zhromažďovať finančné prostriedky. Počet evanjelikov v Bratislave rýchlo rástol, slovenský zbor mal od r. 1925 dvoch farárov. Služby Božie sa odbavovali v Malom kostole a niekedy vo Veľkom kostole na Panenskej ulici, ktoré zároveň slúžili nemecko-maďarskému zboru. Aj keď vzťahy medzi oboma bratislavskými zbormi boli dobré, stala sa požiadavka stavby nového kostola pre slovenský zbor koncom dvadsiatych rokov  20. storočia naliehavou.

V r. 1929 cirkevný zbor kúpil od mesta veľmi lacno vtedy ešte nezastavaný pozemok na rohu Vajnorskej a Škultétyho ulice a hneď boli vyzvané stavebné firmy patriace evanjelikom (Harmincovi, Tvarožkovi, Horvátovi, Zlatohlávkovi) aby pripravili súťažné návrhy na komplex budov, v ktorom mali byť okrem kostola fara, byty, internát pre študentov, ubytovňa, obchody. Predložené návrhy boli posúdené stavebnou komisiou cirkevného zboru, ako aj viacerými nezávislými architektmi (medzi nimi boli aj Dušan Jurkovič a pražský architekt Chochol). Komisia architektov vyhodnotila ako najlepší návrh architekta M. M. Harminca, ale stavebný výbor vyčítal návrhu nevhodné umiestnenie kostola na rohu už vtedy rušnej Vajnorskej a Škultétyho  ulice a ako najlepší bol prijatý návrh architekta J. Tvarožka. Predseda stavebného výboru  Ing. Jozef Dohnány  vo svojom denníku o tom písal (marec 1930):

Keď tá naša cirkev chrám si stavať chcela

na konvente v marci bola veľká mela.

Rečnil farár Drobný, Pivko aj Dohnány,

proti sa vzbúrili, proti nám zúrili

veľmi naše dámy:

„Harminca my chceme“, ozýva sa vôkol

„Hrad prepevný chceme, to je krásny kostol,

že ten kostol dobrý bude, vopred vieme.

my do Tvarožkovho chodiť nebudeme.“

Harminc podal cirkvi dlhú apelátu,

on chce prvú cenu, aby nemal stratu.

„Hrad prepevný“ bolo heslo Harmincovho návrhu v súťaži. Vtipného a veselého svetáka Harminca obdivovali najmä niektoré  ženy, a preto sa zasadzovali za jeho návrh.

Po rôznych odvolaniach a prieťahoch, ktoré poznáme aj z terajších výberových konaní, bol koncom roka 1930 vyzvaný architekt Harminc, aby vypracoval definitívny projekt kostola a zároveň architekt Tvarožek mal dodať projekt zborového domu s farou, bytmi a ostatnými požadovanými priestormi. Medzitým bol aj slávnostne položený základný kameň kostola na Vajnorskej ulici.

Keď už boli projekty hotové, došlo v novembri 1931 k zmene miesta stavby. Mestská rada sa dohodla s predstavenstvom zboru o výmene pozemku na Vajnorskej ulici za pozemok na Legionárskej ulici. Mestská rada chcela zriadiť námestie s parkom od Blumentálskeho kostola až po predpokladaný evanjelický kostol na Legionárskej ulici. Preto žiadala, aby navrhovaný kostol mal hlavné priečelie a vchod orientovaný do plánovaného námestia. Podľa nových podmienok vypracovali už určení architekti Harminc a Tvarožek plány budov.  V auguste 1932 bola vybratá stavebná firma (Hlavaj – Palkovič – Uličný) a  základný kameň kostola bol druhýkrát slávnostne položený  9. 10. 1932. Z pôvodne plánovaného námestia s parkom je zrealizovaná iba časť (Kmeťovo námestie), preto je teraz kostol obrátený hlavným priečelím akoby do dvora, chrbtom k Legionárskej ulici.

Dohľad nad stavbou za cirkevný zbor bol  zverený Ing. J. Dohnánymu, ktorý musel úzko spolupracovať s architektom Harmincom. Stavba kostola rýchlo napredovala. Ešte v r. 1932  bola postavená hrubá stavba a „glajchu“ vztýčili 9. Decembra 1932. Interiérové detaily a zariadenia (oltár, osvetlenie, kúrenie) sa riešili počas výstavby, pričom mal dôležité slovo architekt Harminc. Zvony, ktoré dodala zvonolejárska firma Bratia Fischerovci z Trnavy, sa prvýkrát rozozvučali 30. 9. 1933, v prvej polovici novembra firma Rieger z Krnova ukončila montáž organa a v novembrovom čísle Evanjelickej Bratislavy bolo uverejnené oznámenie, že posviacka nového chrámu bude 19. 11. 1933, v XXIII. nedeľu po Sv. Trojici.

V deň posviacky bolo slnečné počasie, kostol bol zaplnený a aj vonku stálo asi 500 ľudí, ktorí počúvali dianie v kostole z reproduktorov. Posviacku vykonal biskup Samuel Štefan Osuský. Po slávnostnom obede v Živnostenskom dome boli v kostole odpoludňajšie Služby Božie s kázňou pezinského farára M. Žarnovického a večer sa konal slávnostný organový koncert.

            Úradná kolaudácia bola vykonaná po dokončení všetkých detailov a po úprave najbližšieho okolia  dňa 26. 4. 1934.                               Peter Rybár – zborový presbyter

 

 

 

 

81. výročie posvätenia Nového evanjelického kostola 
 
na Legionárskej ul. v Bratislave